Príbehy

20. září 2011 v 17:56 | *Juli* |  Love <3


Čakala pod lampou v daždi sama,
šaty od sĺz celé mala.
Neprišiel aj keď mu volala,
v srdci ďalej márne dúfala.

Ľúbila ho ako veľmi mohla,
ona sa pozrieť naňho nemohla.
V srdci žiaľ a smútok mala,
ďalej to v sebe skrývala.



Čo dokáže láska...
Bolo raz jedno slepé dievča, ktoré
nenávidelo seba a celý svet zato, že
nemôže nič vidieť. Mala vrodenú vadu a
nikdy nič a nikoho nevidela. Každého
neznášala, okrem svojho chlapca. On bol
stále s ňou a vo všetkom jej ochotne
pomáhal. Raz mu povedala, že ak by mohla
niekedy uvidieť svet, hneď by sa za neho
vydala. Stalo sa jedného dňa, že sa
konečne po dlhom čase našiel darca očí
pre túto dievčinu. A tak sa konečne
tešila, že uvidí celý svet a tiež svojho
milovaného...
Chlapec sa jej hneď po operácii prišiel
opýtať: "Tak, teraz keď už uvidíš celý
svet, vydáš sa konečne za mňa?"
Dievčina sa usmiala, ale keď otvorila
svoje nové oči a po prvýkrát uvidela
svojho milého, ostala v šoku! Bol tiež
slepý...
Začala premýšľať o svojom novom živote a
nakoniec ponuku slepého chlapca na sobáš
odmietla! Chlapec odišiel smutný preč...
O pár dní jej prišiel od neho list,
napísaný rukou kamaráta. Mladík jej
poďakoval za všetky krásne chvíle, ktoré
spolu prežili, a na konci listu stálo: A
DAJ, PROSÍM, POZOR NA MOJE OČI! :(

Chudák chlapec. :( Niekedy si vážne ľudia neuvedomujú hodnosť svojích najdrahších.


Dovidenia,či zbohom ,to slovo je často spomínané a pre mňa to bolo to najhoršie slovo aké som kedy v živote povedala.Volám sa Tarja a rozpoviem vám príbeh,ktorý nielen ,že mi zmenil život,ale ho aj úplne obrátil na iný koniec.Mala som sotva osemnásť ,keď som stretla človeka,ktorý môj osud obrátil ,úplne na iný koniec.Markus bol niečo ako svetlo v mojich očiach,niečo čo mi akosi dávalo silu aj naďalej žiť v tme.Ano úhládli ste od narodenia som totiž slepá,nikdy som nemohla ukúsiť z toho troška šťastia,ktoré je pre iných také bežné.Posledné roky to už boli len samé operácie a pobyty v nemocniciach, musím sa priznať , že už ani neviem v koľkých som bola.Dúfať? To už som dávno vtedy dávno prestala,až dokým neprišiel Markus ,chalan,ktorý dával svetlo mojim strateným očiam.Stretla som ho na sestrinej narodeninovej oslave a v tom okamihu ako som cítila jeho vôňu,vnímala jeho slová,ktoré mi neustále šepkali do ucha ,zamilovala som sa.Doteraz som nepoznala čo je to byť zamilovaná,kedže som bola slepá nikto ma nevnímal,nevedel čo cítim,jedine Markus cítil všetko,ako keby vôbec nevnímal,že ho nemôžem vidieť.Raz som sa ho pýtala,či mu nevadí,že som slepá,odpovedal,že mu natom nezáleží,že ma miluje takú aká som.Po týchto slovách som už vedela,že Markusa naozaj milujem,hoci som vôbec nevedela ako vyzerá,no nezáležalo mi natom.Keď už sa zdalo všetko stratené napokon Markus našiel niekoho,kto ma vraj dokáže vyliečiť,dôverovala som mu a odišla s ním k lekárovi do Francúzska.Operácia sa podarila,no v tom to celé prišlo,prebudila som sa na nemocničnej posteli a uvidla Markusovi slzy,ktoré mi stekali po rukách,opakoval len zbohom.Vôbec som tomu nerozumela,no Markus povedal,len,aby som to slovo po ňom zopakovala,nechcela som,no napokon som ho povedala,v tom Markus odišiel a ako som ho nevidela vtedy ,tak ani dnes,nikdy som ho vlastne nevidela,no navždy ho budem milovať,pretože on jediný ma videl aj keď som bola neviditeľná...

Ach nie.. :/ prečo odišiel?? :/
Neviem si predstaviť, žeby som oslepla. Asi by som sa s tým nevyrovanala.
Niekedy, keď som chcela pomôcť slepému prejsť cez cestu, chodník alebo čokkoľvek, nikdy moju pomoc nepotrebovali. Inak sú to normálny ľudia no s jednou obrovskou vadou. Veľmi mi ich je ľúto. :(

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama